„Co je to život a jakou má cenu?“
Děj hry se odehrává po vraždě Klytaimnéstry a Aigistha před palácem Atreovců v Argu, kde Orestés s Elektrou čekají na soud za matkovraždu. Marně se snaží hledat pomoc u Menelaa, který se vrací z Tróje s Helenou. Zastání nenaleznou ani u stařičkého Tyndarea, a tak svůj život berou do vlastních rukou a snaží se bránit ze všech sil. A co na to všechno Apollón, který Orestovi vraždu matky nařídil? Se hrou se Euripidés na Velkých Dionýsiích účastnil nejspíše roku 408 př. n. l., není však známo, jak se hra umístila. Nejspíše to však byla poslední hra, s níž Euripidés soutěžil.
Dramaturgyně Lenka Smrčková o inscenaci říká: „Základním tématem hry Orestés je spravedlnost. Společnost funguje na základě zákonů, ale lidé se občas dostanou do situací, v nichž si zákony začnou ohýbat dle svého, podle vlastních potřeb. V takový moment se celá společnost začíná nějakým způsobem rozpadat, což je velmi aktuální téma. Děj hry se navíc odehrává v zemi, která je poničená a rozvrácená válkou. Při nasazování jsme měli obavy, jak takovou zemi a situaci divákům přiblížit. Bohužel se vzhledem k aktuálnímu politickému dění jedná o stav, který máme denně před vlastníma očima. To je mrazivé a současnost textu to ještě více podtrhuje.“
Slovenský režisér Jakub Nvota s sebou do Klicperova divadla přivedl i celý nový realizační tým. Autorem scénografie je Tom Ciller, výtvarnicí kostýmů Markéta Sládečková, hudbu složil Mario Buzzi a pohybovou spolupráci měl na starost Marek Zelinka.
Premiéra: 30. dubna
Rozhovor s režisérem Jakubem Nvotou
Antika se na českých scénách neobjevuje příliš často. Jaký je podle Vás důvod?
Je to náročné obrazové divadlo. A pritom anti-iluzívne, kde nie je žiadna štvrtá stena. V podstate veľmi, veľmi moderné, ale uzavreté do tvaru a prezentované jazykom, cez ktorý človek k tým myšlienkam musí preniknúť. Herec ich musí ovládnuť a sprostredkovať nám ich bez pátosu a akademizmu. Tak, aby aj v nás tie myšlienky a otázky nastolil. To je veľmi náročné, pretože odrazu k tomu nemá tradičné pomôcky ako priebežné konanie, klasický dialóg… Preverí ho to absolútne. Režisér je na tom rovnako. Bez opisnosti a akademizmu oživiť otázky dobra a zla, viny, trestu, osudu a zmyslu nášho bytia, ktoré sú tu ukryté v kvintesenciálnych modelových situáciách. Je to základ našej civilizácie. To, akí sme, sa od antiky nezmenilo. Len sa k tej podstate dobrať.
Co na antice lákalo právě Vás?
Tá otvorená forma. Téma, teda základný problém sa tu pred nami správa ako kryštál, ktorý pomaly otáčate proti svetlu a on vám odhaľuje vždy nové a nové pohľady podľa toho, ako sa v ňom láme svetlo. Je to o presnosti a čistote významu. Vedie vás ako tvorcu k tomu, aby ste z divadelného jazyka postupne odstránili všetko, čo ste si za roky práce zvykli používať. Ak máte silu to vyhodiť, ak máte tú silu – ste ako tvorca neustále bližšie k podstate. Tou je myšlienka a človek, ktorý ju vyslovuje. Mali by byť v úplnej symbióze, mali by byť zrastení. Tá myšlienka by toho človeka, herca, mala naplniť poznaním a my by sme mu mali uveriť, že to poznanie je skutočné, že ho precítil. A ak hovorím o myšlienkach, to nie sú nejaké nedeľné zamyslenia. Sú to atakujúce, zničujúce, naliehavé otázky, ktoré majú silu vás posadnúť, celkom ovládnuť a až doslova pretvoriť. Preto prinášajú emócie, prežitky a preto by mali byť aj katarzné. Len ak sa im človek vystaví, má šancu sa dobrať k ich podstate.
Jaká současná témata se v Orestovi objevují?
Euripides je najmladší spomedzi trojice veľkých gréckych dramatikov z obdobia antiky. V jeho diele sa do popredia dostáva niečo ako občianska spoločnosť, ktorá preberá úlohu bohov, keď na seba berie povinnosť, ale aj výsadu určovať právo, zákon, súdiť a tým rozhodovať o vine a treste. Mladý dedič trónu Orestes sa odvoláva na zvykové právo pomstiť otca, aj za cenu, že zabije a to práve svoju matku. Vyzval ho k tomu vraj sám boh. Ale obec, teda občianska spoločnosť nesúhlasí, má vlastné zákony. Žiada súd a žiada trest. Nerešpektuje už nejaký zvyk. Sama berie do rúk spravodlivosť. Lenže tu Euripides ostro a jasne vykresľuje aj všetky chyby demokracie, ktorá má takto uplatniť zákon. Je ovplyvnená populizmom, intrigami, mocenským bojom a osobnými pohnútkami tých, čo by mali nestranne súdiť. Hovorí o tom, ako sa dá manipulovať dav, ako ohnúť rozsudok a vynútiť si iný. Ak dnes vedieme diskusiou o tom, či sa demokracia, v mnohom z toho, čím by mala byť, nevyčerpala – máme tu niekoľko tisíc rokov starú hru, ktorá o tom hovorí veľmi jasne. Zmietajú nami mocenské túžby a osobné vášne a právo je pre ne len zásterka.
V Klicperově divadle režírujete poprvé. Jaká to byla zkušenost?
Pýtate sa ma na to uprostred procesu a mne sa v tejto chvíli ešte ťažko odpovedá. Tá forma hry nie je bežná, preto ani práca na nej nie je úplne bežná. Každý tu čelí nejakej osobnej výzve, malej, či veľkej, ktorá sa vymyká klasickému zadaniu, na aké sme pri divadle zvyknutí. A ja som nesmierne vďačný, že všetci tú výzvu prijali. Že mám možnosť pracovať s hercami, ktorí tú cestu hľadajú. Rovnako ako ja. Neviem v tejto chvíli, či bude správna a kam až po nej zájdeme. To nie je alibizmus, iba konštatovanie, pretože to naozaj neviem. Ale je pre mňa veľmi cenná skúsenosť, že ten proces prebieha v symbióze. To je pre mňa cenné. Je tu team ľudí na javisku aj v zákulisí, ktorí si divadlo ctia.
Proč by si neměli diváci nechat Oresta ujít?
Antické hry sú na jednej strane kruto konkrétne, ale na strane druhej – ukazujú nám svet, v ktorom žijeme doteraz. Vezmime si napríklad rodinu. Orestes čelí ťažkej situácií. Matka opustila otca so svojím milencom, a pretože ten otec bol aj vládca, zabila ho (spolu s tým milencom), aby mala aj jeho moc a majetok. Orestes pomstil otca. Zabil matkinho milenca, aj matku. Je to skoro ešte chlapec. A už musel podstúpiť tak hroznú voľbu. Je to úplný rozvrat v jeho duši. Ale my ten rozvrat dobre poznáme. Z rozpadajúcich sa rodín, z rozvodov a bitiek, kde deti musia čeliť strašným rozhodnutiam, či sa pridajú na matkinu alebo otcovu stranu. Kde preberú ich spory na seba a nesú ich ďalej vo svojom živote. Nevraždia sa (chvalabohu), ale ich trápenie, ktoré im odovzdali rodičia je už vypálené do ich duše. A navždy ich morí, tak ako Oresta moria výčitky svedomia.
A potom je tu napríklad rovina spoločenská. Orestes by sa mal stať vládcom, ale občania mesta (občianska spoločnosť) ho chce súdiť za vraždu matky – neuznávajú jeho pomstu ako zvykové právo. Musí platiť občiansky zákon a rozhodnúť musí väčšina. Jeho strýko čaká, ako spor dopadne, mohol by mu pomôcť, ale zvažuje, že ak Oresta odsúdia, sám získa voľný trón. Davom zmietajú rečníci, ktorí ho šikovne ovládajú a manipulujú. Bude to spravodlivý súd? Má zákon, ktorým sa táto spoločnosť zaštiťuje, hodnotu, ak tú spoločnosť reprezentujú len po moci a po pomste túžiaci zástupcovia?
Človek si kladie otázku, že ak sme toto všetko vedeli o sebe a o našej spoločnosti už pred mnoho tisíc rokmi, čo je to vývoj? Čo vlastne v sebe musíme nájsť a ovládnuť, aby nám život dával zmysel…
